Na rozhraní dvoch svetov

William už neraz myslel na samovraždu, ale komu to nepreblesklo hlavou ešte ani raz v živote? Nemôcť nikdy zaspať je darom aj prekliatím zároveň. A týmto handicapom bol na planéte obdarovaný každý ctihodný občan. Ako malý býval William nesmierne šťastný, že nemusí vykonávať tú čudesnú činnosť, o ktorej netušil, že kdesi v hĺbke stále existuje. No keď ste starší a morený v práci deň čo deň, odrazu sa vo vašom vnútri začne rozvíjať istá nebezpečná túžba. Nemusieť pohnúť ničím na svojom tele. Spánok sa ho snažil potajomky premôcť. William však nevedel, ako to spraviť. Nepoznal postup. Túžil aspoň raz v živote zakúsiť neopísateľný pocit voľnosti. Po dovŕšení toho najlepšieho veku, dvadsať rokov, mu vpichli pod kožu tekutinu. Tá zastavila jeho starnutie. Preto planétu obývali len ľudia prevtelení do mladíckej podoby. Rodiny, ktoré žili v manželstve takmer už veky, neboli obmedzené na počty detí. Krajina však nebola napriek tomu nikdy preľudnená, za čo mohli hlavne samovraždy, vraždy, neplodnosť, zrútenie sa, čo nakoniec opäť viedlo väčšinou len k samovražde. Všetko vyzeralo na oko prekrásne. Počatie nového života sa tu zakaždým rovnalo veľkému zázraku a bolo hodné aj bujarej oslavy.