Len čas ukáže

Fascinujúca historická sága od slávneho Jeffreyho Archera! Titul je dostupný aj v kolekcii za skvelú cenu! Pútavo vyrozprávaný príbeh o živote Harryho Cliftona sa začína v roku 1920 slovami: „Povedali mi, že otec zomrel vo vojne.“ Otca, dokára z Bristolu, Harry síce nepoznal, no všetko o dokoch ho naučil strýko. Ten od Harryho očakával, že sa po škole pridá k nemu do lodenice. Lenže pomocou daru, o ktorom nikto netušil, vyhrá štipendium na exkluzívnu chlapčenskú školu a jeho život už nikdy nebude ako predtým... Keď Harry prekročí prah dospelosti, konečne sa dozvie, ako v skutočnosti zomrel jeho otec. Ohavná pravda v ňom vyvolá ­pochybnosti, či mu bol vôbec otcom. Je synom prístavného nakladača Arthura ­Cliftona, ktorý celý život strávil v dokoch, alebo je prvorodeným synom potomka z vysokopostavenej rodiny z West Country vlastniacej prepravnú spoločnosť? Tento úvodný román Jeffreyho Archera z čitateľsky úspešnej série Kronika rodu Cliftonovcov nám predstaví rozmanité postavy a prevedie nás cez generácie a oceány až k vypuknutiu vojny, keď sa Harry musí rozhodnúť, či nastúpi na Oxford, alebo sa pridá k námorným silám a pôjde bojovať proti nacistickému Nemecku. Z anglických dokov až do pulzujúcich ulíc v New Yorku autor čitateľa povodí v čase minulého storočia... Úryvok z knihy:Pamätám si iba jedného muža, strýka Stana, ktorý vysedával pri stole počas raňajok. Vždy keď sa ráno odobral pracovať, som mu šiel v pätách až do dokov. Každý jeden deň v lodenici bol pre mňa hotovým dobrodružstvom. Nákladné lode prichádzali z ďalekých krajín a dokári z nich vykladali tovar od výmyslu sveta: ryžu, cukor, banány, jutu a mnoho všakovakých vecí, o ktorých som v živote ani nepočul. Keď už boli nákladné priestory vyprázdnené, naložili do nich soľ, jablká, cín a dokonca aj uhlie predtým, ako sa znovu vydali na plavbu do neznáma. Uhlie som v obľube veľmi nemal. Ihneď ma prezradilo. Mama vedela, čo som celý deň robil, a potom sa hnevala. Strýkovi Stanovi som ustavične chcel pomáhať pri vykladaní lode, ktorá v to ráno zakotvila, on sa však len zasmial a povedal: „Všetko má svoj čas, chlapče.“ Lenže môj čas tak skoro nenastal a navyše mi do cesty bez varovania vošlo vyučovanie. Ako šesťročného ma zapísali do Merrywoodskej základnej školy. Vyučovanie som považoval za úplnú stratu času. Veď aký má zmysel chodiť do školy, keď som sa všetko potrebné mohol naučiť v dokoch? Keby ma mama neodvliekla pred vstupnú bránu a nenechala ma tam napospas do štvrtej poobede, pokojne by som sa do nich vrátil. Neuvedomoval som si, že do budúcnosti so mnou mala iné plány, v ktorých som nestál po boku strýka Stana v lodenici. Keď ma deň čo deň nechala pred školou, chvíľku som postával na dvore, pokiaľ sa nestratila v nedohľadne, a vyparil som sa smerom k lodenici. Dával som si pozor, aby som ju čakal pri bráne, skôr ako po mňa poobede príde. Na ceste domov som jej vyrozprával všetko, čo sme v škole robili. Vymýšľať historky mi išlo vynikajúco, no netrvalo dlho a odhalila, že to všetko boli len samé výmysly. Pár chlapcov zo školy sa tiež potulovalo po dokoch, ale držal som si od nich odstup. Boli starší, väčší a vždy, keď som sa im dostal do cesty, mi jednu uštedrili. Musel som aj striehnuť, či nebol nablízku hlavný majster pán Haskins. Keby ma nachytal, ako som sa ponevieral – použijem jeho obľúbené slovo – vyprevadil by ma kopancom do zadku a pohrozil by mi: „Keď ťa tu ešte raz uvidím ponevierať sa, chlapčisko, nahlásim to riaditeľovi.“ Občas sa Haskinsovi zdalo, že ma vídava pričasto, a nahlásil to riaditeľovi. Ten mi prv vyprášil kožuch opaskom a až potom ma poslal späť do triedy. Pán učiteľ Holcombe ma nikdy neprezradil, keď som sa na jeho hodine neukázal. Nebol veľmi prísny. Vždy, keď mama odhalila moje záškoláctvo, napajedila sa a zatrhla mi týždenné vreckové, jednu polpencu. Aj napriek občasným buchnátom od starších chlapcov, pravidelnému výprasku od riaditeľa a stratám vreckového som čaru dokov odolať nedokázal. Za celý ten čas, čo som sa „ponevieral“ po lodenici, som si našiel jediného skutočného kamaráta. Bol ním Starý Jack Tar. Žil v opustenom železničnom vozni na konci depa. Strýko Stan mi povedal, aby som si od neho držal odstup, lebo je to sprostý, starý, špinavý tulák. Mne sa až taký špinavý nezdal, určite nie taký špinavý ako Stan, a netrvalo mi dlho, kým som zistil, že od sprostého mal riadne ďaleko. Po obede so strýkom Stanom – ušiel sa mi kúsok z jeho marmitového sendviča, zahodený ohryzok jablka a hlt piva – som sa do školy vrátil presne včas na futbalový zápas. Bola to jediná vec, ktorá stála za to, aby som sa tam aspoň ukázal. Po škole som sa predsa chcel stať kapitánom futbalového klubu Bristol City alebo postaviť loď, čo by oboplávala svet.