Smrť ako dar

Zápach bolo cítiť ešte skôr, než sme vošli do dediny. Už vtedy som vedel, že nepôjde o obyčajný výjazd. Keď som vstúpil do domu, pochopil som, že niečo také som dovtedy ani nevidel, ani necítil. Rozkladajúce sa telo. Muchy. Červy, ktorých hmýrenie hýbalo celým telom. Jedna miestnosť a v nej človek, ktorý tam ležal dva mesiace, počas najväčších letných horúčav. Nebolo to pre mňa len telo. Hľadel som naň a v hlave sa mi vynárali otázky, ktoré nemali komu patriť. Kto si bol? Aký bol tvoj príbeh? Bol si niečie dieťa? Rodič? Manžel? Ako vyzerali tvoje posledné hodiny, keď už o tebe nikto nevedel? Museli sme sa s kolegom vrátiť späť po špeciálne ochranné oblečenie a plynové masky. Bez nich sa tam jednoducho nedalo vydržať. Chlad, ktorý mnou vtedy prešiel, sa nedá vy-svetliť. Akoby som cítil, že duša zosnulého po dlhom čase konečne nájde dôstojný odpoči-nok. Zápach aj ten pocit sa mi navždy vryli do pamäti. Kúsky jeho tela mi zostávali v rukách. Na to sa nedá zabudnúť. Práve vtedy som si uvedomil, že môj život sa bude uberať iným smerom. Smer, akým kráčam, som si vedome nevybral. Smrť pre mňa nikdy nebola len koncom. Pre zobrazenie tohto obsahu potrebujeme sušienky. Povoliť cookies a zobraziť