Ľubomír Jaško

V knihe o cestách za zmyslom života Peter Stanford, spisovateľ a mediálna osobnosť, vychádza z osobnej skúsenosti: ako sedemnásťročný absolvoval náboženské pútnictvo do Lúrd, kde ho fascinovala prítomnosť chorých hľadajúcich uzdravenie. Autor tvrdí, že pútnictvo patrí ku všetkým veľkým náboženstvám, no zaujíma aj moderných ľudí bez viery, pretože mení nastavenie mysle a môže viesť k jadru vlastnej identity. Dnes púte zažívajú renesanciu — príkladom je Camino do Santiaga de Compostela, ktorým denne prechádza takmer tisíc ľudí. Pre novú generáciu sú motiváciou cvičenie, objavovanie, prostredie a únik, hoci skeptici to považujú za módny druh turizmu.

Ivana Hečková dôsledným dokumentárnym spôsobom vyrozprávala príbeh dvoch uršulínok, sestry Viannee a sestry Natálie, ktoré v auguste 1950 počas akcie R utrpeli prerušenie rehoľného života. Režim ich spolu s ďalšími rehoľníčkami násilne presunul do sústreďovacích centier a nútil k ťažkým prácam – od kydania hnoja na južnom Slovensku až po nasadenie v bavlnárskych fabrikách v pohraničí. Napriek hrozným podmienkam si v preplnených ubytovniach udržiavali zvyšky duchovného života a ukázali nevídanú silu, vytrvalosť a schopnosť vzdorovať totalitnému útlaku.

Kniha je plná prekvapení, žánrovo pestrá a vizuálne krásna; životopisná črta „ženy novej doby“ je napísaná novátorsky a s vrúcnou emóciou, bez falošného poklonkovania. Bežia v nej vlastne dva príbehy: autorka päť rokov pátra v Banskej Štiavnici po stopách hlavnej postavy a súčasne rozpráva o osude literárnej vedkyne, hungaristky a demokratky Alžbety Gwerkovej‑Göllnerovej. Gwerková‑Göllnerová, rodáčka z Čierneho Balogu, prežila tragické detstvo (vo veku 15 rokov prišla o rodičov po násilnostiach po prvej svetovej vojne), študovala v Prahe i v Paríži, habilitovala na Univerzite Komenského a zostavila prelomový zborník Žena novej doby, pričom zostala emancipovanou, sebavedomou a intelektuálne rozhľadenou osobnosťou, ktorá čelila ostrakizácii a obvineniam typu „maďarožrútka, udavačka, lesbička“.

Nová kniha historika Miloslava Szabóa skúma rasizmus v dielach slovenských i nemeckých klasikov a ukazuje, že jeho vzorce pretrvávajú v hlbinách kolektívneho podvedomia. Autor, známy z prác o antisemitizme a klérofašizme, sa namiesto dokazovania nesprávnosti svetonázoru zameriava na kultúrne vedy a každodenné prejavy, najmä v strednej Európe konca 19. a prvej polovice 20. storočia. Opisuje stereotypy — strašidelná orientálka, pekná Židovka ako monstrum vs. obetavá matka, a stereotyp peknej Cigánky — a ich využitie v národných a kultúrnych naratívoch. Szabó ukazuje, že tieto obrazy sa dnes znovu objavujú v extrémistickej propagande a na sociálnych sieťach, čo odborníci nazývajú 'digitálny fašizmus' a sprevádza ich jasné vymedzenie rodových rolí.

Doslov knižných spomienok Eduarda Kukana nadobudol 17. februára 2022 po jeho náhlej smrti nový význam a kniha sa stala dôstojným pamätníkom jeho bohatého a naplneného života. Kukan, vyrastajúci v skromných pomeroch malej južnoslovenskej obce, sa cez štúdium na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov presadil vďaka nadanosti a húževnatosti. Vo svojich spomienkach zdôrazňuje realizmus a svoju definíciu diplomata ako komplexnej osobnosti (vzdelaný, inteligentný, taktný, jazykovo vybavený, empatický a pod.), pričom odmieta predsudky o moskovských štúdiách ako liahni špiónov. Po práci v Černínskom paláci ho špecializácia na Afriku zaviedla na misie v Zambii, následne na veľvyslanectvo vo Washingtone a do náročného pôsobenia v Addis Abebe.