Nox et solitudo. Verše

Recenzentka opisuje svoj prechod od nezáujmu k náklonnosti k zbierke Ivan Krasko — Nox et solitudo (Verše, 1909), ktorú si musela prečítať opakovane a vďaka školským seminárom začala skutočne chápať. Básne vyžadujú historický kontext a citlivú interpretáciu; hlavné motívy sú pochybnosti o viere, nešťastie v láske a sklamanie z doby vrátane maďarizácie. Zo zvolených ukážok rozoberá "Starú romancu" (dievča si namiesto lásky mladého muža vyberie bohatého starého muža) a "Ja" (vnútorný chaos mysle a túžba po akejkoľvek pevnej viere či absolútnom presvedčení), ktoré podľa nej výborne ilustrujú Kraskove témy. Ocenuje Kraskov štýl, metafory a umelecké prostriedky, považuje dielo za oprávnene povinnú literatúru a hodnotí ho 8,5/10.