Knihobôľ

Namiesto hrania Warcraftu si autor prečítal Den draka od Richarda A. Knaaka a nostalgicky ocenil svet Warcraftu ako príjemné, oddychové čítanie. Príbeh je priamočiary: mág Rhonin má za úlohu oslobodiť červenú dračicu Alextrazsu z orkského zajatia; kľúčom je artefakt Duša démona, ktorý zneužije orkský čarodejník Nekros Skullcrusher, pričom v pozadí manipulujú skrytí dračí aspekti vrátane Deathwinga/Nelthariona ako Lorda Prestora. Kniha funguje ako klasické dobrodružné fantasy medzi Warcraft 2 a 3 — je zábavná a nostalgická, hoci trpí plošnejšími postavami a primitívnejšími intrikami; pre fanúšikov sveta však stojí za to.

Veronika Opatřilová v knihe Zpívat bříze ponúka meditatívny, lyrický text, v ktorom sa dej skladá skôr z postupných situácií než z dramatických zvratov. Príbeh sleduje tri postavy — študenta Antonia, prievozníka Nilsa a starnejúcu sochárku na odľahlom ostrove na severe Švédska, kde sa ich vzťahy pomaly približujú. Kniha je rozdelená do troch častí Melodie, Slova, Zpěv a pomocou drobných rituálov, dialógov a nevypovedaného odhaľuje tému možnej, nežnej lásky. Napriek tomu, že ide o "knihu, v ktorej sa nič nestane", končí náznakom nádeje — záverečný tanec naznačuje, že všetko dobre dopadne.

Knihu Nové ostrovy (podtitul Texty o odvahe, pripravenosti a odolnosti) zostavil Václav Cílek; ide o zborník esejí od odborníkov — od chirurga cez generálmajora až po vojnovú novinárku — o tom, ako čeliť krízam. Obsahuje praktické rady šité na urbánne prostredie (od osobnej lekárničky a rád o bylinkách až po evakuáciu z Afganistanu) i drsné odporúčania, napríklad 120‑litrové vrecia na mŕtvoly. Hlavná myšlienka je prijať zodpovednosť a nespoliehať sa na štát v počiatočných fázach krízy; kniha kombinuje praktické skúsenosti s niekedy filozofickými či ezoterickými odbočkami. Celkovo sú Nové ostrovy inteligentným a podnetným čítaním, ktoré stoja za prečítanie, hoci miestami vyvolávajú otázky alebo rozpaky.

Kniha Pre jednu a sto piesní od Liao I‑wu je silná, päťstostranová autobiografia o jeho väznení za báseň „Masaker”, reakciu na brutálne potlačenie demokratických protestov v roku 1989 na Námestí nebeského pokoja. Autor podrobne a surovo popisuje fyzické tresty, výsluchy, každodennú dehumanizáciu a krutú väzenskú hierarchiu, kde všetkých väzňov trápi nielen materiálna bieda, ale predovšetkým strata dôstojnosti. Zároveň kniha skúma ambivalenciu nádeje, narušené rodinné vzťahy a to, že najbližšie sú autorovi Strana a polícia, a odhaľuje to zlé v každom z nás, pričom núti čitateľa zamyslieť sa, čo by bol ochotný urobiť pre prežitie.

Vôňa kvetov noci od Leïla Slimani, napísaná v rámci projektu „Moja noc v múzeu“, je skôr pokojnou meditáciou než dramatickým dielom a zanechá čitateľa skôr s pocitom súznenia než jasnými odpoveďami. Autorka rozvíja širokú paletu tém — umenie a múzeá (kriticky pristupuje ku konceptuálnemu umeniu), Benátky a turizmus, cestovanie, písanie, kolonializmus a osobné spomienky na detstvo a otca, pričom zostáva skôr pozorovateľkou než hodnotiteľkou. Knihu možno charakterizovať ako bez veľkých zvratov (čiže nič zásadné), autorovi/vydávateľovi vytýkam absenciu obrazového materiálu, no výsledok zostáva pôsobivý — núti spomaliť a premýšľať spolu s autorkou.

Autor opisuje, ako ho zážitok s malým synom priviedol k čítaniu a analýze detskej knihy Medveď, ktorý tam nebol (text Orena Lavie, ilustrácie Wolf Erlbruch). Príbeh sleduje medveďa, ktorý zo Svrbenia vychádza do Úžasného Lesa a putuje sebapoznávaním medzi absurdnými, vtipnými i dojímavými stretami, pričom kniha funguje ako alegória života a formovania identity. Opakované čítania odhaľujú viacero interpretácií — autor odvoláva Barthesa („zabitie autora“) aj Wittgensteina (hranice jazyka) a rozoberá otázky reprezentácie a substitúcie slov a obrázkov. Zároveň kniha pripomína jednoduchú múdrosť: radšej cítiť kvety, než ich počítať, a ukazuje, že detská skúsenosť sebauvedomenia môže byť inšpiráciou pre literatúru.

Recenzia opisuje román japonského spisovateľa Kazua Ishigura „Pohřbený obr“ ako žánrovo prelietavé dielo kombinujúce prvky fantasy, historického románu a magického realizmu, takže výsledný dojem závisí od očakávaní čitateľa. Jadro príbehu tvorí putovanie za spomienkami v krajine postihnutej mlhou amnézie, ktorá síce bráni pomste a násiliu, no zároveň umožňuje nástup pover a manipulácie zákernými rečníkmi. Recenzent zdôrazňuje, že román reflektuje otázky pamäti, odpúšťania a krehkosti civilizácie a naznačuje, že namiesto mechanického zabúdania môže byť východiskom práve odpustenie.

Recenzia sa venuje žánrovo prelietavému románu Pohřbený obr od Kazua Ishigura, ktorý čitateľa mätie presahmi medzi fantasy, historickým románom a magickým realizmom. Ústredným motívom je hmla pamäti, ktorá síce chráni spoločnosť pred pomstou a násilím tým, že sa staré krivdy zabúdajú, no zároveň otvára priestor pre zabudnuté spomienky, mýty a manipuláciu zákernými rečníkmi. Kniha je nakoniec zamyslením nad krehkosťou civilizácie, silou spomienok, láskou a otázkou, či namiesto nútenej amnézie nie je východiskom odpustenie spolu so spravodlivosťou.

Píseň krve od Anthonyho Ryana som si vybral ako oddychovku kvôli hype a očakávaniam — našiel som fajn worldbuilding, jemnú mágiu, neohrozeného hrdinu, súboje a intrigy, no napriek tomu ma sprevádzal pocit nudy. Kniha sleduje Vélinovu cestu od dieťaťa poslaného do kláštora Šiesteho rádu až po objav zakázanej Temnej sily, pričom prostredie pôsobí ako fantasy variácia na univerzitné štúdium. Hlavný problém vidím v tom, že Vélin má prakticky stále aktívnu zbroj („plot armour“), vďaka čomu sú hrozby často zdanlivé, riešenia sa preklápajú do násilia a príbeh je predvídateľný. Záver však príbeh i svet osvieži — politické intrigy, odhalenia Siedmeho rádu a Vernierov komentár dodávajú knihe váhu, takže ako debut stojí za zváženie pokračovania.

Prvou knihou, ktorú som tohto roku prečítal, bol román Malý život, ktorý napriek viac ako 700 stranám pohltil a čítal sa veľmi rýchlo. Je to bildungsroman sledujúci životy štyroch priateľov — Džejbího (JB), Willema, Juda a Malcolma — z ktorých sa stáva ústrednou postavou Jude pre jeho nesmierne a šokujúce traumy. Kniha skúma otázku koľko utrpenia človek dokáže zniesť, priateľstvo, rodičovstvo a vzťah k telu, je písaná jednoduchým, surovým jazykom; recenzent oceňuje silný emocionálny dopad, no vytýka občasnú sebazameranosť postáv a nedokonalosti prekladu. Napriek výhradám autorčina skromnosť na obálke podčiarkuje, že dôležitý je príbeh a Malý život je veľký román, ktorý stojí za prečítanie.